Animátorské misie II.
Animátorské misie I. rozvíjali diskurz na pomedzí oblastí umeleckého galerijného vzdelávania a populárnej kultúry. Druhý ročník sympózia (Animátorské misie II.) sa uskutočnil v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a v jeho blízkom okolí. V kultúrne bohatom a turisticky exponovanom regióne Liptova, na pôde tretej najstaršej galerijnej inštitúcie na Slovensku, ktorá disponuje zaujímavou architektúrou a rozsiahlou kvalitou zbierkového fondu. Bolo logické, že viaceré z týchto vlastností sa premietli do charakteru vzniknutých diel. Vzhľadom k síce utlmenej, avšak stále prebiehajúcej pandémii sme sa obmedzili na pozvanie umelcov, umelkýň, a rovnako tak prednášajúcich účastníkov seminára výhradne zo Slovenska. Prevažná väčšina diel bola v hrubých rysoch koncipovaná v predstihu s cieľom adaptovať koncept na tvári miesta, za danej situácie, pričom došlo logicky aj k nečakaným zmenám dramaturgie v nadväznosti na interakciu publika, alebo v dôsledku praktických okolností. Séria originálnych aktivít sa zväčša pohybovala na hrane animátorskej vzdelávacej aktivity a performatívneho, objektového umenia. Umelci si prisvojili animátorskú a galerijno-pedagogickú formu interakcie, prekračovali jej pôvodný rámec smerom k novej skúsenosti s cieľom, aby sa táto udalosť stala sama o sebe umením. Väzba na charakter miesta, témy stálych zbierok či špecifiká priestorových možností inštitúcie boli v rámci jednotlivých akcií reflektované, avšak nedidakticky a vo vzťahu k expozícii neafirmatívnym spôsobom. Naopak, šírka možností sa pohybovala od pôvodného inštrumentálneho účelu animácie t. j. priniesť návštevníkovi živý kontakt s umením až po subverzívne vstupy do múzea, ktoré už pozvoľna korelujú s umením inštitucionálnej kritiky. Jednoducho povedané, základnou úlohou bolo „neprinášať drevo do lesa“ a ak predsa áno, tak drevo špeciálne - schopné situáciu v lese na chvíľu prekonfigurovať. Napriek síce voľne, avšak predsa formulovanému zadaniu a definovanému miestu činu v podobe hosťujúceho múzea, výstupy korešpondujú s rôznorodosťou pozícií tzv. vzdelávacieho obratu. Počnúc „beuysovsky“ performatívnym prednášaním, využívajúcim vzťahovú estetiku a kritický potenciál, cez pohyb ako prostriedok k interakcii s expozíciou, artefaktmi či inventárom múzea až po sociálne-participatívny prístup, napr. v podobe premiérovej účasti tzv. vylúčenej komunity v priestoroch múzea. Jednotiacim rozmerom všetkých diel sa stala v rôznej miere participácia publika na procese ich vzniku.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.